V Nitre sa toho udeje pomerne veľa. Takmer celá jedna ulica je vydláždená diskotékovými „maxipubmi“, ktoré mi pripomínajú skôr jarmok v Michalovciach. Všetky ponúkajú to isté, ale aj tak sa tam každý vracia, lebo nemá vlastne veľmi na výber.. Polonahé dievčatká s vekovým priemerom trinásť sľubujú skutočne nadmieru príťažlivú zábavu a tak mi nedá neobísť túto červenú uličku a posedieť si na opľutých schodoch pred nitrianskym divadlom, pred tým architektonickým skvostom dôb minulých. Nevadí.. Zapálim si ešte jednu cigaretu a nahodím strašne otrávený výraz z celého tohto pseudokultúrneho sobotného večera.. ale vlastne nie o tom som chcela.. Všade možno nájsť niečo nové, len za tým treba ísť a tak pravidelne surfujem na internete a zahajujem pátraciu akciu po koncertoch s akým takým nádychom kvalitnej „beztiaže“. A predstavte si. Nachádzam!!!
Rada by som vám niečo o človeku, ktorý je umelcom a necíti potrebu o tom hovoriť. Aké nádherné je stretnúť skutočného muzikanta (fakt na živo), ktorý na vás nekričí z každého bilboardu, že „Hej, poďte na náš koncert a určite ste to najlepšie publikum, pred akým sme kedy hrali!“, muzikanta ktorý nie je súčasť sprievodnej kapely, niekedy viac, poväčšine menej vydareného producentmi vykonštruovaného „nádejného talentu“. Veď viete ako to je. Buď robíte to čo milujete, alebo celý život nachádzate kompromisy. Myslím, že gitarista a spevák René Lacko, o ktorom je tu reč, našiel predovšetkým seba. Svoju kariéru začal ako automechanik a inštitúcie ako ľudová škola umenia sú mu dodnes asi dosť neznáme. O to viac si vážim ľudí, ktorí na sebe pracujú a veria svojim snom. Poznám desiatky konzervatoristov, ktorí svoje sny nikdy ani nemali a stratili sa v titule „najväčší ožran roka“.. Skrátka, René si asi povedal, že mu je to jedno a pracoval na sebe. Spolupracoval a spolupracuje s množstvom hudobníkov, koncertuje predovšetkým v Čechách, ale aj v Nemecku, Maďarsku atď. Je interprétom skladieb Jimiho Hendrixa, s čím sa spája aj významné ocenenie z roku 1996 v Severnej Karolíne, kde skončil na druhom mieste ako najlepší Európan v súťaži, ktorú každoročne vyhlasuje Hendrixova rodina. (Wau) Má na svojom konte aj pár cd nosičov, na ktorých sa prezentuje aj autorskými vecami so slovenským textom. Aj keď je pravda, že slovenskému rocku na mediálnom poli už odzvonilo (môj názor), klubová scéna sa netratí a v sobotu vo Frankie rock pube, som si to potvrdila nadobro. Bolo nás tam dosť, mladí, stredne mladí a tí skúsení. Bol tam náš starý, ale jarý homelessák Šaňo, ktorý ináč píše skvelé básne, ale o tom neskôr, a skrátka dobre a veľa a rockovo bluesovo. Ľudia sa bavili, šantili, tancovali, čo sa v Nitre málokedy na koncertoch stáva. A tak som odchádzala s opotrebovanými ušnými bubienkami s krásnym pocitom, že dobrých muzikantov je na Slovensku ešte stále dosť, iba o nich treba hovoriť a písať a vymýšľať o nich vtipy a...
1722
Poslať mailom
