Kedysi sa slávny maliar Raffael v jednom liste inému známemu výtvarníkovi zdôveril, že ako vežmi mladý mal duchovný zážitok videnia Madony. Počas celého života a tvorivej práce ho hžadal a túžil znova dosiahnuť. Raz uzrel isté dievča z tohto sveta a prebudila sa v ňom spomienka na dávne duchovné videnie.
Ako súvisí táto udalosť zo života renesančného umelca s tým, o čom budeme ďalej hovoriť? Aká je spojitosť medzi výtvarným dielom Raffaela a Koncertom pre husle a orchester od skladateža Albana Berga, ktorého život je vymedzený rokmi 1885 - 1935 a jeho tvorba nemeckého expressionistu pevne vrastená do kompozičnej techniky 20. storočia - dodekafónie? Na prvý pohľad žiadna a možno aj na druhý či na tretí...
No, zdá sa, že predsa len je.
Celý tok Koncertu pre husle vyrastá z kvinty. Je to základný prvok hudobného materiálu použitého v kompozícii, ktorý vychádza z elementárnych technologických možností sólového nástroja. Ide o sled g, d1, a1, e2, e2, a1, d1, g (sú to prázdne struny, ktoré moažno rozozvučať aj bez použitia prstov žavej ruky), ktorý by bez väčších problémov dokázal zahrať aj človek, prvýkrát držiaci husle v ruke. Prirodzene, tento základný rad sa v priebehu koncertu modifikuje do takej miery, že predpokladá huslistu s vysokými interpretačnými schopnosťami, akými zaiste disponoval americký virtuóz Luis Krasner, ktorý si dielo u skladateža objednal a prvýkrát ho uviedol rok po autorovej smrti na festivale Medzinárodného združenia modernej hudby v Barcelone v roku 1936.
Berg si teda vyberá pre koncert materiál série, ktorý sa nevyznačuje vežkou invenčnosťou. Je priam "fyzicky hmatatežný", rovnako ako dievča z žudského sveta, ktoré evokovalo Raffaelovi spomienku na duchovný zážitok. Je tu ešte aj iná podobnosť, všeobecne umenovedná, no u A. Berga, II. viedenskej školy či expressionistov sa prejavuje ešte vypuklejšie. Postup, hudobný štýl, spôsob práce skladateža. Nemožno popierať, že ten je u Berga ako žiaka a pokračovateža Schönberga, zakladateža dodekafónie, výsostne intelektuálny, vzďažujúci sa od akejkožvek náhodnosti, improvizácie. Najskôr je tu "rozum", ktorý zámerne hžadá nové hudobné riešenia.
V Bergovom Koncerte pre husle a orchester sa okrem atonality, rušia druhové špecifiká koncertu zdedené z klasicizmu. Namiesto pôvodnej trojčasťovosti koncertu stretávame sa v diele "Na pamiatku anjela" s dvoma časťami, no aj ich riešenie je netradičné: každá pozostáva z akýchsi dvoch samostatných častí, medzi ktorými nie je cezúra, ale idú attaca. Vzniká tak štvorčasťovosť v dvojčasťovosti, ktorá narúša predchádzajúcu nepárovú stavbu s troma časťami. Od hudobného priebehu každej vety nemožno očakávať typickú atmosféru, náladu, kooperujúcu s tempom.
Takéto kompozičné kroky v Koncerte Na pamiatku anjela rozrušujú percepčné zvyklosti už v základoch rozloženia napätia a uvožnenia na vežkých plochách. V Bergovej tvorbe sa tenzívno-detenzívne oblúky koncentrujú do mikropriestorov, pozostávajúcich niekedy len z dvoch či troch zvukov. To si vyžaduje od sólistu, orchestra i poslucháča nepretržité sústredenie a činnosť intelektu. Konštruktívne kompozičné postupy charakteristické pre dodekafoniu však takto nepatria len do oblasti racionalizmu, ale v súvislosti s novým uplatnením tenzie a detenzie, harmonie (v zmysle klasickej akordickej stavby) a disharmonie sa zvnútorňujú do emócií, psychiky interpréta a poslucháča.
Vzniká tu zvláštna percepčná situácia, ktorá sa nám odkrýva metaforou Paula Celena "Kameň/ kameň vo vzduchu, ktorý som nasledoval". Je tu moment prechodu, oscilácie, ktorý však má v sebe gravitáciu "kameňa". Kameňa základného, východiskového, ktorý Berg našiel "na zemi", resp. v elementárnej výbave huslistu, v sérii kvínt (u Raffaela je to dievča, ktoré stelesňuje jeho duchovné videnie). Tvorca ju nenechá "padnúť", podľahnúť gravitácii tradičného uspokojivého riešenia napätých konfliktov.
Potreba netradičných riešení je nevyhnutnosťou. Vonkajšie okolnosti stavali skladateža pred situáciu vyrovnať sa s novými, ešte neprežitými životnými javmi. Tie mali povahu výlučne osobnú, ktorej súčasťou je i okolie a jeho nepokoje, rozorvanosti. Na tej prvej úrovni (výlučne osobnej) je to obdobie v živote A. Berga, v ktorom prežíva hlboké depresie, je nervovo vyčerpaný, slabý. Koncert pre husle je posledné jeho dokončené dielo, akýsi vlastný epilóg. Druhá rovina objasňuje dedikáciu kompozície - Na pamiatku anjela. Skladatež vo vlastnom skžučujúcom stave hlboko preciťuje i smrť osemnásťročnej Manon, dcéry Almy Mahlerovej. Tretiu vrstvu ovplyvnila doba, ktorá sa ešte nestihla spamätať z otrasov prvej svetovej vojny a už ju prenasledovali hrozné predtuchy budúcnosti.
Inovačné prvky v kompozícii, tzn. uplatnenie dodekafonickej techniky spojenej s durmolovým systémom a celotónovou stupnicou, sú reakciou na nové trhliny v osobnej skúsenosti, s ktorými bolo potrebné sa konfrontovať a vyrovnať celkom odlišným spôsobom ako doteraz. Kameň je stále vo vzduchu, nepadá, hoci padnúť chce.
V nijakom inom diele A. Berga necítime tak intenzívne váhu a ťažobu kameňa vo vzduchu, naliehavosť vyrovnania sa s konfliktmi ako je to práve v jeho poslednej kompozícii Na pamiatku anjela. Stále nástojčivejšie rezonuje v ňom existenčná otázka: aké je to, to nové riešenie. žiadna z Bergových kompozícií nevznikla v tak krátkej dobe, ako je to v tomto Koncerte. Píše ho len šesť týždňov, kým na opere Vojcek, Lulu a i. pracoval celé roky.
Romain Rolland opisuje podobné rozpoloženie človeka - tvorcu v románovom cykle Ján Krištof. Po dlhej životnej ceste, plnej zvratov, revolt, zmierení a znova nepokoja prechádza Krištof cez rieku. Drží na rukách dieťa. To dieťa je z kroka na krok ťažšie. Keď sa už úplne vysilený prebrodí s týmto bremenom hlavná postava cez rieku, pýta sa: "Hža, tu sme! Aké si bolo ťažké! Ktože si, dieťa? Dieťa odpovedalo: Som deň, ktorý sa čoskoro zrodí."
Myslím si, že Berg túto váhu dieťaťa či gravitáciu kameňa necítil nikde inde tak bytostne ako v Koncerte pre husle Na pamiatku anjela. To ho privádza v dodekafonickej kompozícii ku chorálu J. S. Bacha Es ist genug a ku korutánskej žudovej melódii, z ktorých použije citáty v Allegrette (hneď na začiatku v dychovej sekcii, potom v sólovom parte) a v Adagiu.
Takto je posledné Bergovo dielo preniknuté silou individuálnej výpovede a nesmiernou vrúcnosťou, ktorá vyrastá zo zemitej životnej skúsenosti tvorcu, z akéhosi "kameňa vo vzduchu, ktorý nasledoval".
Hegel píše: "Sloboda je poznaním nevyhnutnosti". Husľový koncert Na pamiatku anjela od Albana Berga je práve svedectvom tohto poznania.
Poslať mailom
