Podujatie sa začalo okolo 18. hodiny vystúpením JN Blues Bandu. Štvorica okolo Jožka Nedbalca ponúkla ako vždy pestrý tanier bluesových a jazzových piesní, na ktorý sme v podaní tejto kapely už takpovediac zvyknutý. Príjemným oživením skladieb bola prítomnosť klávesových nástrojov, ktoré ešte viac doplnili už aj tak kvalitné hudobné prevedenie.
Mix Band sa predstavil v podobnom svetle. Rozdiel oproti JN Bules Bandu predstavovali skladby prezentované bez spevu, čo však vyplýva z toho, že väčšiu časť z nich tvorili oprášené veci od čisto inštrumentálnej skupiny Shadows. Tieto piesne však vzbudzovali u prítomných návštevníkoch príjemné pocity. „Je to skvelé. Pripadám si ako v nejakom filme, kde mi barová kapela robí večer romantickým,“ vyjadrila sa mladá slečna a s úsmevom dodala: „Škoda, už mi tu chýbajú iba sviečky.“
Ďalej v programe pokračovala skupina AZ Kvartet, združená okolo kapelníka Alexandra Zacharidesa. Okrem starých, no stále známych piesní ako Slzy tvý mámy od Olympicu sa táto „štvorka“ blysla aj niekoľkými súčasnými hitmi. Za zmienku stoja najmä skladby od Petra Cmorika či Zdenky Prednej. Raz darmo, kapely síce starnú, ale aj napriek tomu dokážu zahrať naozaj čokoľvek.
Najmladšou z „účastníčok“ bola skupina Trapas, aspoň čo sa týka veku jej hudobníkov. Zazneli známe pop- rockové skladby, ľudí do varu priviedli aj rock’n rollové „vypekačky“. „Niekedy mi až rozum zastáva, čo teraz mladí dokážu. Veľmi dobre sa bavím,“ uviedol jeden z návštevníkov. A naozaj. Ľudia sa z hudby tešili, mladí hudobníci tiež. Treba spomenúť, že bubeník tejto kapely Mirko Ruman hral počas večera s troma kapelami. Nikto s prítomných mu nezávidel, ale z každého kútu bolo počuť jeho meno spájané iba so superlatívmi. No, niečo na tom bude.
Medzi „starnúcimi kapelami“ nemohla chýbať ani formácia Homo sapiens, veď sa už dávno stala samozrejmou súčasťou každej podobnej akcie. Predviedli sa tak, ako ich každý pozná: prívlastok šoumeni im už určite nikto nevezme. Jazz – funkové hudobné perly s pridanou hodnotou rocku v ich podaní ukrajovali s hudobného večera minútu po minúte, ktorú si nikto s prítomných pri tak dobrej hudbe vôbec neuvedomoval.
Večerom sprevádzal, ako vždy bolo a aj bude, Tibor Jiříček. Veď práve on je tým bardom podujatia Kapely starnú. Pri predstavovaní jednotlivých účastníkov mu pomáhali poznámky o vystupujúcich. O to by nešlo, vtipná však bola ich forma: zaznamenané boli na podpivníkoch! A to ešte okrem moderovania stíhal hrať s AZ Kvartetom.
Celý hudobný večer sa niesol vo veľmi sentimentálnom, nostalgickom duchu, čo bolo cítiť už pri príchode na miesto konania. Ponuré osvetlenie a spomienková atmosféra pripomínala človeka, kvôli ktorému bol celý koncert poriadaný. On, Igor Gabaj sa ho už nedožil. Nedožil sa krstu svojho CD, po ktorom tak dlho túžil.Priatelia a známi však naňho nezabudli. Nahrávky, ktoré kedysi vytvoril s Jožkom Nedbalcom, boli oprášené a nahrané v štúdiu Dušana Antalíka. Výsledkom tejto snahy je album s názvom Inko Gnito. Zvláštnu symboliku tvoria začiatočné písmená tohto albumu, veď autor hudby a textov ku všetkým ôsmym skladbám z neho je práve Igor Gabaj. Pokrstil ho priamo na mieste už spomínaný Dušan Antalík, jeden z jeho producentov a zároveň gitarista skupiny Team, za asistencie manželky Igora Gabaja, pani Gabajovej.
Album obsahuje iba osem piesní, no je nimi vypovedané naozaj všetko. Stačí si vypočuť prvú pieseň z tejto dosky a človek pochopí, akými ťažkými životnými situáciami musel Igor Gabaj prechádzať. Neskutočne silné texty aj ďalších skladieb vyvolávajú zimomriavky na chrbte a sťahujú žalúdok. Cítiť z nich vedomie o blížiacom sa konci,ktorý si nechce pripustiť. Vzdoruje skutočnosti a ani prinajmenšom si nepripúšťa to najhoršie. Nie, Igor Gabaj nebol typ človeka, ktorý sa nechá tak ľahko premôcť čímkoľvek.
Na záver netreba veľa písať. Nič to nezakončí lepšie, ako slová jeho piesne s názvom Noc. Spomínajte.
Noc je čierna diera za oknami zasklená
strach mi hrdlo zviera bude bezsenná
a kruto dlhá bez spánku hľadím tmou
všetko strašne dlho trvá minúta je hodinou.
Ponuré mestá, ponuré mestá....
Šedivé svetlá, šedivé svetlá...
Noc prichádza v šatách z trblietavých lákadiel
každý po tme skrytý čaká na svoj diel.
Noc má hadí pohyb zabíja ticho, ticho, nevinne
a potom si umýva vo fontánach nohy vo víne.
...
A čo láska?
V ktorom kúte je pochovaná?
...
Ako si na Igora Gabaja spomínajú jeho kamaráti?
Jozef Nedbalec: „Igor Gabaj bol vôbec prvým z muzikantov, ktorí tu vo Vrútkach a Martine hrávali bigbít. Hrávalo sa vo vtedajšej Židovni. Igor bol spevák, Šaňo Zacharides hral nagitare. My, ako začínajúci mladí hudobníci sme sa na nich chodili pozerať ako na naše veľké hudobné vzory, mnohým veciam sme sa od nich podučili. Neskôr sme sa skamarátili. Naše priateľstvo bolo silné, a to najmä vďaka hudbe. Keď som sa ho ešte pred jarnými „kapelami“ pýtal či už cvičí, už vtedy mi povedal,že mu nie je dobre. Cítil sa unavený a oznámil, že hrať určite nebude. Už vtedy som vedel, že nie je všetko v poriadku.“
Tibor Jiříček: „Ja osobne hrávam takmer tridsať rokov a Igora si pamätám od vstupu do týchto hudobných kruhov. Intenzívnejšie som ho začal vnímať od mojej stužkovej slávnosti, kde hral so svojou kapelou Fénix. Keďže bol spevák, nás a najmä naše dievčatá upútal jeho nezabudnuteľný hlas. Bol to mimoriadne bezprostredný človek. Nebál sa ničomu postaviť tvárou v tvár a bol voči každému a všetkému otvorený. Takto som vždy vnímal a stále vnímam Igora Gabaja.“
Poslať mailom
