Požičala som si nedávno naraz dve knižky z jednej knižnice. Nie že by sa mi nestávalo častejšie, že z knižnice odchádzam s viac než jednou knižkou, ale tieto dve k sebe tak akosi patrili; to, že obe vydalo vydavateľstvo Ikar v edícii Neo, to bolo vidno už z obalu, obe, ako som sa dozvedela neskôr, vyšli v roku 2006, každopádne dôvod, prečo som si ich vzala naraz, bol prostejší. Veľké písmená, veľké riadkovanie, zbežný pohľad na pár viet len tak z prostriedku a bolo jasné, že tieto sústa budú ľahko stráviteľné. Aby nevznikol mylný dojem, na také nenáročné kúsky sa neorientujem nijako systematicky a to, že si práve také vyberám za predmet skúmania, nijako neodkazuje k mojim prípadným predpokladom ohľadom inteligenčnej úrovne potenciálnych čitateľov. Po to sa dostaneme.
Prvá knižka ma sklamala v dobrom zmysle, značne totiž predbehla moje očakávania, veľmi ma pobavila, a mne sa omnoho ľahšie kritizuje, než chváli. V tomto prípade sa však rada prekonám. Ide o prózu Doppler nórskeho spisovateľa Erlenda Loeho (Loea? ako ťa ja, chlapče, vyskloňujem... každopádne narodený 1969). Ovládnem sa a neodcitujem ani len kúsok z informácie na obálke, hoci ma to, ako obvykle, ozaj pokúša. Pokúsim sa aspoň chvíľu byť konštruktívna.
„Otec je mŕtvy.
A včera som skolil losa.
Čo mám povedať?“
Tieto tri vety, každá na svojom riadku, otvárajú príbeh. Ohromné. Ohromné, pretože sa skutočne jedná o príbeh v pravom zmysle slova, dej si svižne plynie vpred a všetky reflexie, intelektuálne duchaplnosti, záblesky filozofie z neho a len z neho organicky vyrastajú a zasa s ním splývajú v jednom toku; Doppler bol úplne normálny klasický manžel a otec dvoch detí s obyčajným zamestnaním a obyčajnými starosťami. Bol. Potom však spadol z bicykla, udrel si hlavu a zrazu je všetko iné. Doppler odchádza žiť do lesa. Keď skončí sezóna čučoriedok, ostáva bez zdroja obživy, zabije teda losiu samicu. Tento čin, taký významný v živote muža, má dva bezprostredné následky: Doppler získava jednak mäso ako tovar pre výmenný obchod, jednak priateľstvo bezradného potomka losej samice. Výmenný obchod je nutnosť, lebo Doppler nemá a nechce žiadne peniaze, na druhej strane však trpí neukojiteľnou túžbou po nízkotučnom mlieku a čokoláde Toblerone. Los je svojím spôsobom tiež nutnosť, keďže o dovolenie neprosí a za vrahom svojej matky sa oddane vlečie z vlastnej vôle.
Chvíľu je odháňaný, neskôr trpený a napokon definitívne prijatý. Dostáva meno Bongo, po Dopplerovom otcovi. Dopplerov otec sa síce volal úplne ináč, ale to je podružné. „Niekedy musí byť človek schopný prijať takéto asociácie.“
Tá veta je dobrá. O tých asociáciách. Loeho knihu veľmi dobre vystihuje. Nie však preto, že by išlo o záznam prostého záchvatu grafománie, o sled obrázkov, ktoré spolu navonok pre nikoho iného okrem autora samotného nijako nesúvisia. Žiadny nonsens. Naopak. Príbeh je čitateľovi objasnený dokonale jednoducho, dej si rezko beží krásnym tempom, ani retrospektívy, hocako by sa to dalo očakávať, nepôsobia retardačne, zrejme vďaka veľmi živému spôsobu rozprávania a všadeprítomnému nenásilnému humoru. Asociatívnosť spočíva v rozvíjaní detailov do nečakanej diaľky. O hĺbke nehovorím, nie preto, že by som ju autorovi či knihe chcela upierať, no akoby sa ozaj skôr jednalo o rozmer dĺžky. Nechcem zbytočne citovať, nech to napokon neprepíšem celé, ale pre ilustráciu by to mohol byť napríklad záver Dopplerovho vysvetľovania svojej vášne k bicyklovaniu, kedy sa úplne plynulo dopracuje k úvahám, ktoré, hoci nepôsobia nemiestne, zvláštnym spôsobom prekvapujú a vynucujú si pozornosť. „...Potom bicyklujem k ďalšej prekážke, ku kruhovému objazdu pri Bislete, kde mám tiež dokonalý trik, ktorý šoféri nemajú radi. Možno ani nie je celkom v súlade s dopravnými predpismi. Ale ako cyklista nemám na výber. Nútia nás žiť na okraji spoločnosti a na hranici zaužívaných dopravných predpisov, ktoré sa plne prispôsobujú predstavám motoristov. Cyklisti sú utláčaní, sme tichou menšinou, náš revír sa zmenšuje a sme nútení žiť spôsobom, ktorý nám je cudzí. Máme zakázané používať náš materinský jazyk, musíme žiť v katakombách. Ale pozor, nespravodlivosť bije do očí. Nech nikto nie je prekvapený, keď raz zlosť v cyklistoch prekypí a jedného dňa, keď necyklisti budú takí tuční a pohodlní, že budú mať problém už aj pri nastupovaní do auta, udrieme.“ Uvedomujem si, že uberám na pôvabe obsahu, keď ho podľa ľubovôle skracujem, aj forme, keďže koncentrácia niekoľkých menných viet a podobné fígle tomuto úryvku predchádzajúce vytvárajú celkom iný dynamický nábeh, než je z daného kúska poznateľný.
Odsťahoval sa z pekného bytu od pravdepodobne celkom peknej manželky a dvoch priemerných deciek; chápete, že ho zrovna bohvieako nebavilo zariaďovanie kúpeľne, výber dlaždičiek, renovácia toalety, možno už ani víkendové výlety s rodinnými priateľmi, veríte mu, že k takému radikálnemu riešeniu mu dopomohol práve úder do hlavy, ale pre to to nie je o nič menej šialené. Rozpráva sa s losom, hovorí mu toho fakt dosť. O svojom nadpriemerne veľkom pohlaví, o otcovi, ktorý na sklonku života potajomky fotografoval všetky záchody, čo predtým bol použil, o svojich názoroch na výchovu losích mláďat, o hocičom. „Je strašne krásne byť s niekým, kto nedokáže hovoriť.“ Ak ste takpovediac ostrieľanejší, rýchlo pochopíte, že osamelý muž, strániaci sa civilizácie, vedúci debaty s nemou tvárou, že taká postava skrátka celý príbeh neutiahne, čakáte, čo príde. Pardon, kto príde. A napokon skutočne: modelár Düsseldorf. Presnejšie, Doppler si príde za ním. Düsseldorf sa tiež trochu vymyká normálu, ale Dopplera viac zaujíma jedlo než ľudské úchylky. A na stole v Düsseldorfovej kuchyni leží obrovské, štyri a pol kilové balenie čokolády Toblerone. Popis toho, ako sa Doppler, lovec, približuje ku stolu, šelmovsky potichu, a predsa v dôsledku chutí nie dosť opatrne, ako ho prekvapí sám Düsseldorf a ako títo dvaja následne spolu zvedú krátky boj, sa mne osobne zdal jedným z najvydarenejších v rámci celej prózy. V stručných opisoch jednotlivých pohybov dokonale presný náčrt fyzického deja, popri tom rovnako lakonické, a dostatočne presné zachytávanie duševných pochodov. A humor. Mohla by som v niekoľkých vetách zhrnúť, v čom spočíva Düsseldorfova podivnosť, kto vyhrá bitku a ako sa ďalej vyvinie vzťah týchto dvoch smutných pánov, ale bolo by to banálne. Nepíšem texty na záložky a na obálky a podobne. Ak sa vrátim ku konštruktívnej kritike, potom línia s Düsseldorfom je jedným z obvyklých a aj tu dosť umne využitých prostriedkov ako udržať napätie, pričom, pravda, tu rozhodne nie je jediným, čakáme totiž, čo sa stane, až Düsseldorf dokončí to, čo si zaumienil dokončiť, tu konkrétne model auta, v ktorom bol zabitý jeho otec počas Ardenskej ofenzívy v roku 1944 na Štedrý večer v čase o desať minút pol tretej. Čakáme tým netrpezlivejšie, čím pevnejšie sme boli utvrdení v povedomí o tom, aký je celý podnik preňho dôležitý; okrem toho sa blížia sviatky vianočné, čiže výročie. Niekde v polovici prózy sa zasa v lese objaví pravičiar, neskôr sa predstavivší ako Bosse, ktorý Dopplera upozorní na fakt, že podľa nórskeho práva môže každý stanovať v lesoch v okolí mesta na jednom mieste nanajvýš tri dni, čo Doppler očividne minimálne stonásobne prekročil. Čiže ďalší prvok napätia, Bosse sa zaiste vráti. Popri tom z času na čas otravuje žena, zavše treba zísť dole k obchodu a nechať mäso na dohodnutom miestečku, výmenou za zásoby nízkotučného mlieka.
Nebudem referovať o jednotlivých dejových faktoch. Pre tých, čo už si náhodou Loeho knižku prečítali, na prípadné posúdenie či konfrontáciu dodávam, že sa mi neveľmi videla postava zlodeja, a to pre jej plochosť a nezaujímavosť, obzvlášť jasne vystupujúcu oproti plastickému Düsseldorfovi, a azda ešte záverečný rozhovor so ženou, ktorá proti Dopplerovým zámerom s ich spoločným synom vôbec nenamieta, pripadal mi ako príliš zjednodušená cestička ku koncu. Úvahy typu „To sme dopadli. Ľudia sa dnes barikádujú vo svojich domoch a boja sa jeden druhého.“ ma tiež nijak zvlášť neobohacovali, bola by som ich blahosklonne prehliadla aj inde, tu však mrzeli preto, že z ostatného bolo také zjavné, že to Loe dokáže povedať aj omnoho originálnejšie, ako sa neraz ukazuje najmä v mizantropicky ladených pasážach, pokiaľ teda toto označenie nevztiahneme rovno na celý text, mám však na mysli ozaj uhrančivú vetu: „Všetko ľudské je mi cudzie.“, čo nekomentujem, nech si každý znalec vychutná sám. Pre tých, čo nečítali, vrelo odporúčam. A pre vlastné potešenie citujem ešte náhodný úryvok.
„Počujem hluk z futbalového štadióna. Hráme proti Španielom. Zvedavosť ma vyženie hore na kopec, snažím sa dovidieť na ihrisko ďalekohľadom, ale vidím len maličký kúsok trávnika a časť jednej bránky. Vidím, ako padol gól, a podľa odozvy z tribúny chápem, že ho nedali Nóri. Neskôr počujem rovnaký zvuk ešte dvakrát a potom je koniec. Nórsko nebude hrať na majstrovstvách Európy v Portugalsku. Nevadí. Aj tak tam nemáme čo robiť, či čo hovoríš, Bongo? Ťažko povedať, čo si Bongo myslí, naozaj to ťažko povedať, necháva si to pre seba a ani slovom nenaznačí, čo si myslí o reprezentačnom trénerovi Sembovi. Môžeš mi povedať, či sa ti páči? Bongo je ticho. Je to podľa teba šarmantný chlap s charizmou, alebo si myslíš, že by mal ísť do riti? Nulová odpoveď. Ja si myslím, že by podľa teba mal ísť do riti. Oprav ma, ak sa mýlim. Neopraví ma a nemýlim sa. Trochu ma to prekvapilo. Pôsobíš tak milo a príjemne a nežne, no máš v sebe skrytú agresivitu. Mal by si s tým niečo robiť. Každý máme niečo, na čom by sme mali popracovať. Ja tiež. Ale to, že ty tak neznášaš trénera, ma prekvapuje. To, že sa ti nepáči, chápem, ale do riti?“
V prípade druhej knižky, prózy Zajtra bude lepšie od francúzskej spisovateľky alžírskeho pôvodu menom Faïza Guènová, si tú radosť doprajem a pozastavím sa nad informáciou na obálke. „Doria je pätnásťročné marocké dievča, ktoré žije so svojou matkou na predmestí Paríža. Otec ich opustil, aby sa vrátil do Maroka. Mladá hrdinka napriek chudobe nezatrpkne a silu čerpá z rozhovorov s kamarátom Hamoudim, ktorý pochádza z ešte chudobnejších pomerov. Hamoudi sa živí dílerstvom a recituje Rimbauda. Príbeh Dorinho sebapoznávania sveta je vyrozprávaný sviežim jazykom, v ktorom sa strieda humor s láskavosťou a prekvapivo zrelými úvahami, maskovanými zdanlivou naivitou.“ C'est tout. Proti prvým dvom vetám aspoň čo do pravdivosti v zásade nič nemám. Zvyšok ma privádza k otázke, či ten, kto to písal, sa v čítaní tejto prózy vôbec dostal cez tretiu stránku. Odhliadnuc od faktu, že chlapec tu označený ako Hamoudi v celom príbehu vystupuje pod menom Hamodi, čo napokon môže byť ešte zanedbateľný detail, ostáva mi tu niekoľko ďalších nejasností. Ak by som Dorii mala nalepiť nejaké skutočne výstižné adjektívum, potom by som ju označila práve za zatrpknutú, a to bez všetkých pochýb. Za svoj život som sa stretla a rozprávala s niekoľkými moslimami a nemám nič proti nim, naopak, boli to spravidla sympatickí ľudia, a ak voči nim pociťujem niečo ako nechuť či averziu, potom jedine na základe takýchto knižiek. Neprekáža mi, že ide o prinajlepšom priemernú prózičku vhodnú tak akurát pre znudené pubescentky a že by iste so značným úspechom mohla vyjsť na pokračovanie v hocijakom časopise typu Bravo Girl, to vôbec nie, som rada, že Ikar prináša na slovenský literárny trh diela či pokusy súčasných svetových autorov a zrejme sa pri tom nesnaží o žiadny zvláštny výber na základe niečích, nepochybne subjektívnych kvalitatívnych kritérií. Je to dobré, mať takto aspoň aký-taký prehľad o tom, čo sa v umení slova písaného deje za hranicami. Vlastne aj to zavádzanie mylnými, úplne prevrátenými a od reality odtrhnutými informáciami chápem. Biznis. Každopádne keď už som sama mala s knižkou do činenia, dovoľujem si upozorniť, že v tomto prípade sa ničoho svetoborného určite nedočkáte.
Pre ilustráciu, čo mal zrejme dotyčný na mysli, keď vravel o tých prekvapivo zrelých úvahách: „Niekedy si hovorím, že život je naozaj lotéria.“ Alebo: „Život je naozaj plný sklamaní.“ A ako bonus jedno nepochybne originálne prirovnanie: „Je ako spútaný anjel s červeným krížom na prsiach.“ A keď už som taká rozbehnutá, ešte jedna hlbokomyseľná reflexia života: „Na svete teda nie je iba rap a futbal. Záchranným lanom môže byť aj láska.“ Mám ich vypísaných viac, v prípade záujmu môžem na požiadanie zaslať, každopádne keby o to skutočne niekto stál, potom nemôžem inak než mu rovno odporučiť celú knihu.
Nech kritizujem čokoľvek z literatúry alebo z divadla, mám vždy na pamäti, na čo upozorňoval majster Northop Frye, totiž, že každý básnik nutne má tú tendenciu chápať vlastný umelecký názor ako kánon, hodnotiť všetko ostatné prizmou svojho umeleckého smerovania, chybne ustanoveného za všeobecne platný a jedine správny postup. Ospravedlňujem sa za parafrázovanie; presné znenie je možné nájsť v jeho skvelej zbierke esejí a štúdií Umění kritiky. Spomínam to preto, aby som vopred vylúčila možné obvinenia z krajnej subjektivity. Mohla by som opodstatnenosť svojich výhrad doložiť príkladmi ďalších próz z tejto edície Ikaru, ale to by bolo zdĺhavé a vzhľadom na aktuálne potreby asi aj zbytočné. Písala som o tom v inej súvislosti – nemám nič proti klišéovitým vetám, pátosom zaváňajúcim univerzálnym pravdám, ak len majú adekvátny kontext. Čo rozumiem pod adekvátnym kontextom, to by bolo na dlho, do istej miery to snáď objasním, keď poviem, že to, čo vytvorila slečna či pani Guènová, stelesňuje presný opak. Čítam všetko, zďaleka nie všetko ma strhne a ohromí, ale máločo ma nudí. Tak ani táto próza ma nenudila. Ale zábavné to tiež nebolo. Humor som neobjavila, láskavosť azda ku koncu, ale ani to nie dosť vierohodnú. Hlavná hrdinka, akože sa mi, úprimne povedané, s ohľadom na toľké skvelé diela beletrie dosť bridí vôbec nazývať ju hlavnou hrdinkou, ale dobre, pro forma, nechajme, tak táto skrátka celý čas vytrvalo kydá a kydá. Keď ste ozaj chudobní a keď vás pre chudobu a pre váš pôvod ponižujú, možno veríte v Boha a beriete to ako trest, hoci sa trebárs ničím vinní byť necítite, ale pasívne to trpíte, možno vieru odsuniete bokom, cítite svoju situáciu ako skrivodlivú a začne vo vás bujnieť neskrotná nenávisť voči okoliu, a čo je podľa mňa ešte horšie, pýcha. Dorii to môžeme odpustiť, lebo má pätnásť. Je viac-menej prirodzené, že je popudlivá, ľahko sa rozčúli, svet vidí trochu pokrivene, keďže vidí iba to, čo chce vidieť. Vek, prípadne spolu s neblahými sociálnymi pomermi môže vysvetliť nízku úroveň jej vyjadrovacích schopností, ospravedlniť jej povzdychy nad ťažkým životom. Keby som bola bývala vedela, že to bude o tom, prečítala by som si to zrejme tak či tak. Prečo nie. Pripadá mi to zaujímavé prinajmenšom v tom, aká je táto „hlavná hrdinka“ (odpusťte úvodzovky, nemôžem si pomôcť) odporná. Pre hnev, pociťovaný voči otcovi a voči snáď všetkým Francúzom a všetkému francúzskemu, mne osobne aj pre tú neskutočnú povrchnosť, s akou bez váhania ľudí súdi a odsudzuje, pre krajnú subjektivitu a prispôsobovanie si faktov, napríklad keď kritizuje nespravodlivosť v prípade odsúdenia jej rovnako cudzokrajného kamaráta Jusefa, hoci predtým bola priznala, že bol zapletený do obchodu s drogami, a tak ďalej. Ďalšie možné pozitívum: zo skúsenosti viem, že akonáhle sa človeku poväčšine v dôsledku čítania rozšíri slovná zásoba povedzme trochu nad bežný priemer, vôbec nie je jednoduché trebárs napísať príbeh akože rozprávaný postavou primitívnejšie zmýšľajúcou. Na to je potrebná ustavičná sebakontrola, pravda, nielen pre konkrétne výrazivo, ale aj pre používanie parataktických súvetí prednostne pred hypotaktickými, vyhýbanie sa alúziám, zložitejším asociáciám a tak podobne. Ak v rámci slušnosti predpokladám, že autorka (narodená 1985), keď už teda publikuje, pravdepodobne niečo v hlave má, potom je miera jej sebakontroly a schopnosť vžiť sa do stvorenia duševne takého jednoduchého jednoznačne obdivuhodná. Náznakom, že by to tak ozaj mohlo byť, je azda Doriina veta: „Keď sme preberali stredovek, pán Werbert, čo nás minulý rok učil zemepis, nám povedal, že kostoly a vitráže na oknách boli Bibliou chudoby pre ľudí, čo nevedia čítať. Pre mňa je dnes televízia Koránom chudobných.“ Faktom však zostáva, že to, že z celku nedokážem odčítať, či je to teda myslené smrteľne vážne alebo sa to naopak postojom a názorom cudzincov žijúcich na parížskych predmestiach vysmieva, je chyba. Nevylučujem, že táto nejasnosť môže byť zapríčinená aj prekladom. Moja francúzština má ďaleko od toho, aby som si takto mohla dačo prečítať v origináli, no tu by ma to ozaj veľmi zaujímalo, pretože to, ako je táto próza napísaná, môže byť všetkým len nie „sviežim jazykom“. Je aj to snáď zámer? Veď pätnásťročné dievčatká nemusia strúhať elegantné, čo do slovosledu krkolomností prosté sentencie, všakže. Keď už sme pri preklade a dievčatkách, najmenej na dvoch miestach po vete, v ktorej sa hovorí o dievčati, vo vetách nasledujúcich sa stredný rod v zámene aj tvare slovesa aj vo všetkom náležitom akosi automaticky mení na ženský. Nesledujem úpravy noriem a viem aj, že používať stredný rod, aj keď očividne ide o osobu ženského pohlavia, hoc aj trebárs nedospelú, vyzerá trochu zvláštne, každopádne ako prekladateľ by som určite uprednostnila spisovnú podobu pred vlastnými estetickými výhradami, ak, pravda, nebolo by ináč dané rovno originálom.
To bol ale dlhý odsek.
Mysliac na to, ako geniálne vie Loe zobraziť tie typy úbožiakov, čo nikdy sami na nič neprídu a celý život sa takto, neschopní vlastnej myšlienky, vlečú v stopách prirodzených autorít, bez ohľadu na to, či o to tieto autority stoja, ako je tomu napríklad u pravičiara Bosseho, s akou ľahkosťou načrtne obraz skazenej doby bez toho, aby ma obťažoval tisíckrát počutými frázami, dumám, na čo je mi tá druhá knižka. Na niečo iste je dobrá. Prinajmenšom aby som videla rozdiely. Okrem toho Faïza Guènová si istotne nachádza množstvo vďačných čitateliek, možno aj čitateľov, ale čitateliek zrejme predovšetkým, a zrejme predovšetkým v Doriinom veku. Mám pocit, že už niekde v druhom odseku tohoto odstavca celá kritika dosť stratila na konštruktívnosti, ale nebránim sa tomu, vôbec by mi neprekážalo, keby mi niekto protirečil a v najlepšom prípade mi moje názory, možno už v základe pochybené, vyvrátil; navyše samotná subjektivita vnímania naratívneho textu ma dosť zaujíma. Keby to, či sa s hlavným hrdinom stotožníme alebo nie, ovplyvňovali len vonkajšie podobnosti, potom by som jednoznačne musela mať bližšie k Dorii než k Dopplerovi. Nielen preto, že nie som muž a neušla som žiť do lesa. Že som taká osobná: momentálne bývam vo veľkomeste, v izbe síce obrovskej, ale prázdnej, mám tu len spací vak a hrnček a knižky a počítač, ktorý azda ani nestojí za ukradnutie, a jedny kachle na uhlie a uhlie žiadne, čo jednoznačne pripomína skôr Doriine podmienky, a trebárs aj môj otec žije inde, na opačnom konci kontinentu. Oni obaja nereflektujú nič iné než svet okolo seba, kritizujú v podstate rovnaké veci a javy. Čiže ten istý svet, rozdielny spôsob nazerania naň. Tak? To by ešte vždy bolo príliš jednoduché.
Požičala som si teda dve knižky. V tom, že sa budú čítať ľahko, som sa nemýlila. To, že je to takzvané ľahké čítanie, nemusí v zlom svedčiť o kvalite, rovnako ako to, že som si zrovna také vybrala, nevypovedá o mojich mentálnych schopnostiach. Skrátka, mám málo času. Nerada o čase hovorím ako o niečom, čo je možné mať alebo nemať, keďže je to samo osebe nezmysel, každopádne momentálne skutočne nemám čas na všeličo inšie, nieto ešte na také daromné filozofovanie o čase. Spomenuté dve prózy súčasných autorov sú skutočne také jednohubky pre zaneprázdnených.
Čo ma ešte kvári - okrem toho, že slovo jednohubky sa nenachádza v Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 2003, a teda si možno zasa przním reč bohemizmami - neviem odhadnúť, o koľko je v konečnom dôsledku týchto niekoľko mojich stránok čo do informatívnosti lepších v porovnaní s tými stĺpčekmi na obálkach kníh. Dalo by sa podstatne viac popísať o tom, o aký útvar vlastne v oboch prípadoch ide, za povšimnutie by stál fakt, aká obľúbená je dnes ich-forma, aj s jeho možnými príčinami a možnými následkami, a v neposlednom rade postavenie samotného príbehu v súčasných textoch a konkrétne pri týchto dvoch aj záver, ktorý sa mi zdá trochu problematický. Lenže vy možno tiež nemáte toľko času. A ja keby som mala s čistým svedomím odporučiť niečo pekné na krátenie večerov, beztak by som siahla celkom inam. Ideálne sú denníky, myslím. Delacroix, Stendhal, Rousseau... Hej, Francúzi sú obzvlášť očarujúci. Dobré na tom je, že ak aj náhodou na knižke zaspíte a potom týždeň či dva skutočne vôbec nemáte čas, nemusíte sa zas tak obávať, že by ste stratili kontext. A vo všeobecnosti, v dnešnej dobe vás snáď nič horšie než strata kontextu ani nemôže postihnúť. No nie? No áno.
Faiuza Guenová: Zajtra bude lepšie (z francúzskeho originálu Kiffe kiffe demain preložila Jarmila Pospěchová; Ikar, Bratislava 2006, ISBN 80-551-1154-5)
Erlend Loe: Doppler (z nórskeho originálu Doppler preložil Jozef Zelizňák; Ikar, Bratislava 2006, ISBN 80-551-1331-9)
Poslať mailom
