E.M. Forster k otázke príbehu okrem iného vraví toto: „Příběh jako takový může mít pouze jednu přednost: přinutí čtenáře ke zvědavosti, co bude dál. A naopak může mít jen jednu chybu: že nevyvolá u čtenáře zvědavost, co bude dál. To jsou jediná dvě hodnocení, která se mohou o příběhu jako takovém vyslovit.“ A tu skutočne nemám byť na čo zvedavá. Počas niekoľkých prvých stránok si ako čitateľ začínam zvykať na tento spôsob rozprávania a čím viac spoznávam hrdinu, tým som si istejšia, že sa už nič zásadné nestane. Nespácha samovraždu, jeho vývoj, ak vôbec nejaký má, k tomu nesmeruje. Mohlo by ho nešťastnou náhodou zraziť auto, tu konkrétne by mňa osobne zaujímalo iste prinajmenšom to, ako by to autor vyriešil, keďže príbeh je rozprávaný v ich-forme. Čo, ak nie napínavý, alebo aspoň nejaký výraznejší príbeh môže udržať moju pozornosť? Humor, napríklad. A ten tu je. Ibaže ten nikdy nebude plnohodnotnou náhradou, vždy len kompenzáciou, a aj to s obmedzenou účinnosťou; na dvesto strán mi to rozhodne nestačí.
Hrdina nemá meno. Preto budem musieť zotrvať pri tomto označení, pre tento prípad podľa mňa prehnane lichotivom. Prečo žiadne meno nedostal? Azda že to je zasa jeden taký Jozef Mak, človek milión, ako vy alebo ja. O tom, že sú jeho rozporuplné pocity a pochybnosti iste blízke ohromnému množstvu ďalších ľudí, nepochybujem, a ak má niekto zo súčasných autorov ozaj závideniahodné nadanie predložiť ich čitateľovi s istým ľahkým vtipom a nenútenosťou, potom je to jednoznačne Erlend Loe. Napríklad keď jeho hrdina, tento mladý zmätený muž dostane vo faxovej správe od svojho kamaráta meteorológa Kima návod, ako si vytvoriť pomocou zaváraninového pohára, trochy vody a jednej mikrovlnnej rúry vákuum, samozrejme to bezodkladne zrealizuje a následne stojac v tmavej kúpeľni presvecuje pohár baterkou a čaká, čo sa bude diať. Svetlo vo vákuu dosahuje vyššej rýchlosti než v atmosfére, to sa hrdina dozvedel od pána profesora Paula, autora už spomenutej knižky o čase. Akurát v praxi je to akosi ťažko pozorovateľné.
„Je to úplně nedramatická situace, ale i tak se cítím být stižen určitou vážností. [...]
Stojíme v koupelně dost dlouho.
Vakuum, fotóny a já.
Je to dojemné.
Nakonec zhasínám světlo a vycházím z koupelny. Stavím sklenici s vakuem na okenní parapet. Tam může stát a připravovat šťastným fotonům, které do ní narazí, překvapení.“
Nielen na fotóny myslí s takou prekvapivou nehou. Na všetko, aj na tie najobyčajnejšie veci sa spravidla díva pohľadom až detsky nadšeným, díva sa popravde optimisticky. Loe podľa informácie na záložke patrí k vlne takzvaného „nového naivizmu“, ktorá sa v nórskej literatúre sformovala v 90. rokoch dvadsiateho storočia. Mimovoľne prechovávam istú nedôveru k hľadaniu a pomenúvaniu takýchto vĺn v umení, pokiaľ ide o dobu nedávnu alebo dokonca súčasnú, myslím, že na dostatočne presné postihnutie spoločných znakov je treba väčší časový odstup; ak by som sa tu pokúšala o nejaké zaradenie, poviem, že máme čo do činenia s postmoderným textom v snáď najčistejšej možnej podobe, ale k tomu sa vrátim neskôr. Slovo naivita hrdinu tohoto príbehu určite vystihuje dobre a zaujímavé je, že od začiatku čitateľ ani najmenej nepochybuje o tom, že je to úprimné, že autor nevyužíva túto svoju postavu na to, aby nám takpovediac v druhom pláne vyjavoval svoj ironický odstup. A hocako takto rozprávanie pôsobí neskutočne prosto, priamo, hocako sa zdá byť jednoduché, musí vyžadovať mnoho obratnosti a umu natoľko logiku takýchto ľudí pochopiť, aby bolo možné vierohodne hovoriť ich ústami. Ani Loe v tomto nie je dokonalý. Niekde mu to trochu uteká, akoby zrazu viac vytŕčal autor:
„Paul píše, že papež je nadšený teorií velkého třesku. Podle jeho názoru má v tom celém prsty Bůh. Papež se domnívá, že tahle teorie je rozhodně slučitelná s ideou o stvoření. Bůh stál za velkým třeskem. Je to geniální. Papež musel být šťastný, když na to přišel.
Bude zajímavé si poslechnout, co řekne, až se to všechno zase začne smršťovat. Možná bude zticha.“
Takto by to možno povedal tak akurát Doppler, postava novšej Loeho prózy nesúcej meno hrdinu.
Na niekoľkých ďalších miestach, napríklad keď sa mladý muž rozhodne adresovať profesorovi Paulovi mail s niekoľkými otázkami ohľadom času, vesmíru a zmyslu života, to trochu škrípe a naivita začína pôsobiť ako prázdna a neveľmi zaujímavá póza, čo by, pravda, nemuselo nutne byť závadné, keby na tom bol dôsledne vystavaný celý príbeh. Čo sa týka toho spôsobu zaznamenávania sveta, vecí okolo nás, vyvstáva istá podobnosť s hrdinom prózy Podivný příběh se psem od súčasného britského autora Marka Haddona. Tento príbeh rozpráva asi tak trinásťročný chlapec postihnutý autizmom. Obe prózy majú čo do kvality svoj kritický moment približne v polovici, v Loeho prípade je to už zmieneným faktom, že pozornosť drží nie príbehom, lež v podstate len humorom, v Haddonovom prípade sa pre niekoľko nedôsledností tak trochu rúca ilúzia, že nám príbeh ozaj rozpráva autistický chlapec. Pri oboch je rozprávanie zaujímavé práve skrze tú zvláštnu logiku, chápanie bežných vecí a udalostí, avšak kým Haddonov hrdina má na to vzhľadom na svoju chorobu plné právo, u Loeho to už je postupom času chvíľami na zamyslenie. Prirodzene, autor tu svojho hrdinu iste nemienil štylizovať ako mentálne zaostalého. Jeho detskosť vyplýva skôr z odmietania dospelosti, napokon, to, aké pohodlné a skvelé je neniesť žiadnu zodpovednosť, sa po nás dostáva dosť niekoľkokrát dosť explicitne na to, aby sme si mohli byť istí. Akurát že takýto postoj k životu nie je reálne možné dlhodobo si udržať, skôr či neskôr k istej zodpovednosti donútení sme, skôr či neskôr na niečo narazíme a to niečo nás pravdepodobne prinúti prehodnocovať, posunie nás vpred, alebo aspoň niekam inam. Tu sa však nestane nič. Hrdina síce pochybuje o zmysle všetkého, no má strechu nad hlavou, kamaráta, priateľku, dobrého brata, čo ho pozve k sebe do New Yorku, dačo roztomilé nám o tom porozpráva, chvíľu sa bavíme, potom už ani to nie. V jednom momente mi to práve týmto silne pripomenulo knižky Haliny Pawlowskej – aj keď to jej aj pri všetkých výhradách k Loeho próze ešte ozaj veľmi lichotím – v podstate nesúvislé sledy drobných príhod a zážitkov, dajme tomu zábavných, s istou značne prostomyseľnou filozofiou, bez nároku na akúkoľvek zložitejšiu čitateľskú aktivitu; prečo mi to, čo u Pawlowskej tolerujem, prekáža u Loeho? Pretože kým ona sa ani netvári, že ašpiruje na niečo hlbšie, Loe istotne má na viac. Dokázal to prinajmenšom v zmienenej próze Doppler. Čo nám ponúka tu? Je to super, že je to také naivné, ale mohlo by sa to posunúť niekam ďalej. Tunajší hrdina telefonuje z vrchného poschodia z Empire State Building do búdky na prízemí, aby náhodného chodca, ktorý to nič netušiac zdvihne, informoval o tom, že tam hore čas plynie o nepatrný zlomok sekundy rýchlejšie než dole, a ešte je rozčarovaný, keď to dotyčného nezaujíma. Keď sa v knižnici na bratov popud zabáva tým, že cez internet vyhľadáva ľudí, ktorí majú v mene nejaké oplzlé slovo, vzápätí mu to príde ľúto a začne hľadať takých, v ktorých mene je dačo príjemné či pekné. Rozplače sa pri vskutku srdcervúcom príbehu americkej černošky, ktorej deň pred Štedrým večerom zlodeji odcudzia z domu všetky vianočné darčeky. Na zamyslenie je aj spomienka na starého otca a jeho predčasne uhynutú jabloň, čo sa, samozrejme, končí krásnym ponaučením, čo by sa rovnako dobre, ak nie lepšie, mohlo ujať trebárs v Bucayovej nepochybne cennej psychologickej knižke Porozprávam ti..., alebo vlastne v hocijakom výtvore z pera Richarda Bacha či Paula Coelha. Loe oplýva obdivuhodnými analytickými schopnosťami, je to vidno v tom, ako neustále navracia motívy a ako ich rozvíja do nečakaných súvislostí, okrem toho mu bez všetkých pochýb nechýba dôvtip ani duchaplnosť. Prečo tým tak trestuhodne mrhá v prospech týchto stále prevažne plytkých rečí, to je mi záhadou. Pointa očividne emigrovala.
Na záver sa vraciam k zmienke o postmodernosti textu. O tom, čo také označenie znamená pre formu, asi ani nemám dostatočné povedomie, povrchne by som vychádzala predovšetkým z kópií súvisiacich materiálov, ktoré sa hojne vyskytujú medzi textom, a zo všetkých tých zoznamov činností alebo vecí alebo firiem alebo hocičoho, ktorých je tu tiež nadostač. Epizodickosť v kompozícii je tiež zrejmá. V čom som si však podstatne istejšia, je obsah. Celkovo by sa dalo povedať, že keby si niekto prečítal napríklad Úvahy o postmoderní době od Zygmunta Baumana a následne sa rozhodol napísať podľa tých definovaných charakteristických znakov literárnu fikciu, vyzeralo by to snáď do bodky presne takto. V určitých momentoch ma až zarážalo, nakoľko mi niektoré konkrétne vety príbehu asociovali konkrétne pasáže z Baumanových úvah. Hrdina trpí presne tými istými problémami, neistotou, dezorientovanosťou, aké Bauman označuje za typické pre človeka doby postmodernej. Myslím, že už len pre toto stojí za to prečítať si oboje. Loe nás poteší ubezpečením, že nie sme sami, kto sa cíti tak trochu stratený, Bauman nám vysvetlí, prečo sa tak cítime. Samozrejme, východisko z danej situácie nenájdeme ani u jedného. Dávať jednoznačné, konečné a univerzálne odpovede na základné filozofické otázky napokon nie je povinnosťou ani spisovateľa, ani filozofa, môžu v tom zmätku jedine spraviť trochu jasno. V tom je lepší Bauman. To bola prostá konštatácia, nevyvodzujem z nej žiadne závery o kvalite jedného či druhého. Čo sa týka Loeho prózy, áno, je nedramatická ako to spomínané pozorovanie fotónov a má za hrsť ďalších nedostatkov, ak sa však nenecháte príliš rozptýliť tým zjavným faktom, že by to autor bol dokázal napísať aj lepšie, môžete sa celkom príjemne pobaviť. Niekedy aj to je dosť.
Erlend Loe: NAIVNÍ. SUPER. (z norského originálu Naiv.Super. p. Kateřina Krištůfková; Doplněk, Brno 2005; ISBN 80-7239-189-5)
Poslať mailom
