Sekcia literatúra > cestopis

Predmet: Časť 23. - Drobné radosti newyorkského života
Dátum: 28. január 2002 2:00

Nazdar moji milí!
Tak minule tu prvýkrát snežilo! Teda, snežilo tu už určite miliónkrát, ale po prvýkrát som tomu bola svedkom aj ja. Nikdy by som nepovedala, že New York so snehom vyzerá tak krásne a milo! Väčšina ľudí moje nadšenie asi nezdieľala, lebo skutočne chumelilo, ale ja som mala v ten večer fakt skvelú náladu. Bohužiaľ, už na druhý deň nebolo po snehu ani stopy.
V ten večer sme stretli v metre aj dvoch Čechov, Honzu a Mareka, tak tu máme konečne aj nejakých nových známych. Sme skoro susedia...
V utorok som zažila svoje ďalšie poprvé. Prvýkrát som bola na off Broadway show (divadlo)...s Edgarom, managerom Firebird. No, asi nemusím vysvetľovať, že má na mňa slabosť, ale myslím že som ho dosť jasne uviedla na „moju“ správnu mieru a pozvanie som prijala len na báze kamarátstva (musím uznať že to dodržal).
Všetky show sa tu v City rozdeľujú na Broadway, Off-Broadway a Off-Off-Broadway. Rozdiely sú hlavne vo veľkosti divadla, čiže kapacite miest, v cene lístka a lokalite. Ako správny Newyorčan, pred alebo po show treba zájsť aj na večeru. My sme šli pred. Fľaša šampusu, ustrice ako predjedlo ...fuj, nechutný snobizmus, ale tu je to bežné divadelné jedlo. Divadlo bolo len o pár krokov ďalej. Bola to tmavá miestnosť, kapacita asi tak do 150 miest. Všade viedli alebo viseli priemyselné rúry z plastu, zneli bubny...Obecenstvo: úplne chýbala latinská Amerika, černosi boli zastúpení len striedmo, zato Ázia prekvapujúco zaplnila veľkú časť publika. Vekovo prevládali mladí ľudia, asi preto, že šlo o postmoderný kus, niečo nekonvenčné, i keď sem tam sa objavili aj päťdesiatnici. Nejaký zriadenec začal rozdávať kúsky toaletného papiera (ale pozor, nepredstavujte si tvrdý recyklovaný harmasan, bol bielunký, aj keď recyklovaný). Ľudia si ich začali obtáčať okolo hlavy ako čelenky a podobne. Nie, toto nie je bežné využitie toaletného papiera tu v USA, ale išlo o to, kto bude najoriginálnejší a toho vyberú do predstavenia. Smola len, že 99% ľudí si ten toaleťák uviazalo rovnako. Vlastne nejako extra kreatívny ani nemohli byť. Na digitálnej tabuli na pódiu začal bežať text typu „dnes je v publiku vzácny hosť, privítajme ho tri štyri: Vitaj!; dnes je tu aj narodeninový oslávenec, zaželajme mu tri štyri: Všetko najlepšie!; kde je ten a ten? Skúsme naňho zavolať: Si tu?“ a podobne. Publikum veľmi spontánne reagovalo, všetci poslušne a nahlas odriekali text. Nechcem podceniť slovenského diváka, ale obávam sa, že mnohí by sa zdráhali dať si na hlavu toaletný papier a kričať : “Živio!“ Alebo ani nie? Predstavenie sa volalo The Blue Man Group. Vystupovali tu len traja týpci nafarbení na modro (niečo ako stará reklama na Fantu, len v modrom) a kapela, skrytá hore. Bez slov, v podstate šlo hlavne o hru s hudbou, farbou, a z obyčajných vecičiek sa tvorilo umenie. Bola to ale aj nejaká skrytá kritika na súčasnú konzumnú spoločnosť, keďže tam vystupovali produkty ako keksíky, cornflakesy, marsmallows ...s nimi to bol fakt super kúsok, jeden modrý ich chytal do úst, ale asi dvadsať, mal ich plnú hubu (s prepáčením), lepili sa a kopili a nakoniec to cele vypľul a bola z toho socha. Alebo si vybrali chlapíka z publika, dali mu kombinézu, vyváľali ho vo farbe, oplieskali ho dole hlavou o plátno a bol z toho krásny surrealisticky obraz, vysoké umenie. Využívali aj videoprojekciu, tvorili super hudbu len bubnovaním na rúry, s doplnením kapely... no a tak. Veľmi ťažko sa to dá opísať, ale bolo to veľmi zábavné a zaujímavé. Úplne na konci zriadenci začali odmotávať toaleťák, čo visel v kotúčoch nad nami. Ľudia si ho podávali dopredu, bola to lavína papiera, všetci sme ním boli totálne zavalení, ľudia sa hrozne smiali, úplne záchvaty... Fakt to musela byť asi tona papiera, predné rady zavalilo kompletne. Skrátka a dobre, kultúrny zážitok v podstate z nekultúrnych vecí...
Ďalšia dobrá akcia bola vo štvrtok. Šli sme s Ľubou do podniku, takmer novučičkého, zvaného Pioneer (Zu robila). Zavolal ma tam Andrew, známy z tej party, čo ma zobrala raz Jessica, študuje postgraduál na NYU v odbore multimédiá alebo niečo také. Spoznali sme sa s pár skutočne zaujímavými ľuďmi, vrátane dvoch majiteľov toho podniku, Keitha a Dava. No a keďže NYC je ďalšia veľká dedina, tak oni sú zase kamoši s mojím šéfom vo Firebird...druhá Blava. Jeden mladý režisér z Venezuely nás najprv ohuroval pozvaním na birthday party Kevina Spaceyho (film Americká krása), no ale potom sa z neho vykľul totálny pako, ktorému by ani sám Spielberg nepomohol, aby sme s ním ďalej strácali čas. Proste namyslený idiotko, čo si myslí, že je malý boh a že ho všetci žerú. Tak sme mu dali najavo, že asi ho všetci nežerú. Radšej sme si pokecali s Gerhartom, fotografom z Viedne, čo tu tiež študuje a ďalším Venezuelčanom. Domov sme dorazili o štvrtej ráno, ale s dobrým pocitom príjemného newyorského večera. A keď už hovorím o tých nových známych, nemôžem zabudnúť na nášho suseda, notorika štyridsiatnika, tuším z Vranova nad Topľou. Totiž, ráno v utorok zazvoní zvonček a ja ešte so zalepenými očami čumím na tú „návštevu“, ktorá ani nie je schopná zo seba dostať, čo odo mňa vlastne chce. Nakoniec to z neho vyliezlo, ale ja som bola doma sama a trochu sa ho bála, a tak sa mi ho ani neviem ako podarilo zbaviť. Teda viem, bolo to pod podmienkou, že už u nás nechá tu bonboniéru a fľašu šampusu, čo mal pripravené, a príde inokedy ... To som netušila, že to bude ešte v ten deň. Keď sme sa okolo polnoci všetky zišli doma aj s Honzom, zazvonil zvonček a ...bol to on. S nádejou, že si to rýchle odkrútime a že máme Honzu ochranku (robil kedysi box) sme ho pustili dnu. Ovalila nás alkoholická aróma, ale aj tak sme ešte otvorili ten šampus. Spoločne sme ho vypili, len sme stále neveriacky krútili hlavami nad Andrejom a nad tak stratenou ľudskou existenciou. Cítili sme sa ako v tom Lynchovom filme...neuveriteľné. Aha, tak ani to som nespomenula?
V pondelok sme videli Mulholland Drive a ešte aj Moulin Rouge. Moulin Rouge nás ohúril, vôbec sme nečakali niečo také ..., veľmi originálne spracovanie, hlavne hudba, super kamera a výprava, ťažko opísateľné. Zato ten Lynch ...typický, bez konca a zmyslu. Debatovali sme o tom dosť dlho, ale najlepšie to vyjadrila Zuzu. Je to ako cisárove nové šaty, všetci vidia, že je nahý, no boja sa to priznať, tak to ospevujú. Nevieme prísť na to, či umenie je len to, čomu nikto nechápe, a čím viac bez zmyslu, tým väčšie je to umenie, alebo či sa aj kritici boja priznať, že nechápu a tak chvália. Toto ale nemá byť kritika toho filmu, mne sa veľmi, veľmi páčil, ale asi nemá žiadne logické vysvetlenie, asi tam skutočne netreba hľadať zmysel. Mňa len tieto filmy bez zmyslu dokážu vytočiť, lebo ja tam ten zmysel stále hľadám ...
Víkend bol opäť pracovný. Včera som asi naposledy robila v kabarete, lebo vedenie sa ho rozhodlo zavrieť a prerobiť na lounge, čiže viac menej takú smoking-drinking room. Dosť smutné. Aj ďalšie novinky z roboty sú neutešené. Tak po prvé Lubu zase nezobrali, ale namiesto toho prijali dve iné baby, čo sa ani mne ani Lize nepáči ...naše výsostné postavenie je ohrozené. Okrem toho si myslím že, Ľuba by tam bola stokrát lepšia, a ešte okrem toho si myslíme všetci, že je tam málo roboty aj pre nás a nevidíme dôvod na prijímanie ďalších. A Carmen po štyroch rokoch odchádza, do skutočnej roboty „nine to five“, ako sa tu hovorí. Tak to bol týždeň v New Yorku. Stalo sa toho aj viac, ale ja už teraz skladám klobúk pred tými, čo vytrvali až sem, do konca. Choďte si oddýchnuť, ďakujem za pozornosť a píšte prosím, nerada píšem do blba.
vaša
r.
P.S. veď viete čo