O Bagalovom rozhodnutí som sa dozvedela od Petra Bilýho. Bilý je okrem iného autorom skvelej básnickej zbierky Spomalené prítmie. Na tom, že je ozaj skvelá a v rámci slovenskej básnickej tvorby jedinečná, by som sa snáď zhodla s väčšinou našich kritikov (naši kritici sú už tiež takpovediac ohrozeným druhom, do toho však teraz nejdem rýpať). Bilý žije v Španielsku. Neviem presne, aké má k tomu dôvody, no nečudovala by som sa ničomu; hovoríme o Slovensku, a otázka teda neznie, prečo odísť, ale naopak – načo tu zostávať? Človek s umeleckými ašpiráciami sa môže etablovať akurát tak v médiách, každý talent je tu však paradoxne zákonite udupaný v zárodku. Netreba zachádzať do podrobností, omračujúce výsledky takýchto aktivít sú – bohužiaľ – našim chlebom každodenným. Filozof Bondy problém pomenoval už dávno, je to na hovno „býti básníkem malého národa“. A v tejto krajine to platí dvojnásobne. Mimochodom, prečo si Bondy za trvalé miesto pobytu zvolil zrovna Bratislavu, to mi tiež zostáva záhadou. Intelektuálny masochizmus.
Ako raz bol povedal Van Gogh, my iba sejeme, žatva je otázkou tých, čo prídu po nás. Pán Bagala zasial, a štedro, snáď sa aspoň jeho pravnúčatá dožijú toho, že jeho obdivuhodné úsilie raz bude docenené. Pred časom v jednom českom periodiku vyšiel článok rozoberajúci súčasnú slovenskú literárnu tvorbu. Samozrejme, prevažne išlo o komentáre k dielam publikovaným v Bagalovom vydavateľstve. Ako inak, keď nikto iný sa dokopy o domácu tvorbu nestará? Článok prirodzene zahŕňal aj porovnanie slovenskej tvorby s českou. Aj bez toho by sme z toho nevyšli najlepšie. Je pravda, že z Bagalovej dielne vyšlo mnoho priemerného. To sa však deje v každej dobe a v každej krajine, nie je predsa možné vydávať iba prvotriedne čítanie – obzvlášť nie u nás, kde nie je dosť kompetentných, ktorí by štýlom prijateľným pre bežného čitateľa kultivovali vkus a cizelovali schopnosť čitateľskej obce rozoznávať kvalitatívnu úroveň. Rovnako stojí za pozornosť, ako bola v rámci blogovej diskusie (ak ten podivný spoly vulgárny spor vôbec nazvem diskusiou) tvorba vydávaná pánom Bagalom vymedzená ako „elitárska“. Aj keby to nebolo myslené pejoratívne, bol by to očividný omyl.
Napriek všetkému vzdychaniu okolo nadvlády televízie ľudia ešte stále čítajú dosť a radi. Prispievateľ zvaný ,jemelyn' v blogu poznamenal, že „kultúra a podnikanie sú dve rôzne veci“. Tento optimizmus nezdieľam, hocako by ma taká situácia úprimne tešila. Kníhkupectvo je tiež biznis, bol ním už, odvážim sa tvrdiť, dávno pred takzvaným vynájdením kníhtlače. Povedala by som, že to je pre knihy skôr devíza ako nedostatok, ale také vyjadrenie nemá v podstate žiadny význam. Knihy sú predmetom obchodu ako ktorýkoľvek iný artefakt, a že to môže byť napriek všetkému očakávaniu aj v našich pomeroch celkom atraktívny obchod, to dokazuje prinajmenšom akcia denníka SME, kedy sme si s pondelkovým číslom mohli zakúpiť tituly svetovej aj domácej beletrie. Možno si niekto tie pekne viazané kúsky vzorne ukladá do vyleštenej poličky z Ikey a nikdy ich neprečíta, no z ohlasov, ktoré sa po mňa dostali, odhadujem, že také indivíduá zostanú v menšine. Bagala lekciu z propagácie nepotreboval, vedel dosť a bol všade, kde sa dalo. Rozhodne nie zbytočne. V Nemecku sa z verejných čítaní a literárnych besiedok stala móda, bezpochyby aj vďaka „pápežovi nemeckej literatúry“ Marcelovi Reich-Ranickému, vo Veľkej Británii sa podobný trend práve rozbieha. Nečakám, že by k nám tieto milé tendencie došli zvonka, skôr by sme sa po to mohli dopracovať sami. Mnoho ľudí z rôznych slovenských miest sa mi behom posledných rokov sťažovalo na nedostatok kultúrnych akcií vo svojom mieste bydliska a na to, že všetka kultúra sa sústreďuje v Bratislave a tam taktiež mieri každý, kto chce byť umelecky činný. Nezovšeobecňujem na základe názorov svojej vekovej kategórie alebo určitej skupiny svojej generácie. Pred mesiacom som sa o tom istom zhovárala s neznámou dôchodkyňou v jednom trenčianskom obchode v rámci krátkeho rozhovoru o tamojšom každoročne organizovanom festivale jedného herca Sám na javisku.
Pochybujem, či si dnes vôbec dokážeme v plnej miere uvedomiť, čo všetko strácame s Bagalovým vydavateľstvom. Spravili sme obrovský krok naspäť. Ako hovorí Beckettov Molloy: „Takový pocit předposledna.“ Snažím sa nebyť pesimistická; verím v ten impulz, ktorý od Bagalu vyšiel. Je nesmierne ľahké zúrivo sa rozdebatovať na blogu, potešiť sa, že zvýšia dukáty na iné veci či skonštatovať, že nám teraz „bude smutno“ (alebo trebárs napísať takto jeden článok), ale ak už sme v tejto otázke takí citovo zainteresovaní – a že to tak podľa jednotlivých príspevkov skutočne vyzerá – potom by sme miesto bedákania mali niečo urobiť. Krčmové filozofovanie situácii nepomôže. Tak mi napadá, aké je to zvláštne, že najviac guráže majú obvykle tí duševne najjednoduchší. Neonacisti sa veselo zhromažďujú a pochodujú za svoju vec – očividne zvrátenú už od prvopočiatku, a my, teda tí, čo sú poväčšine úprimne presvedčení o svojej inteligencii a nemenej o svojej pravde, si svoje vášne vylejeme na internetovej stránke a tým to hasne. Bol by to dobrý začiatok – keby nebol zároveň aj koncom. Niektorí prispievatelia uviedli svoj názor na konkrétne knihy či autorov, to je potešujúce, nabudúce by mohli svoju mienku formulovať presnejšie v zmysle konkrétnejších výhrad. K tomu by sa potom hodil niekto z tých spomínaných kompetentných, kto by prípadne dané výhrady citlivo korigoval a dopĺňal. To, pravda, zatiaľ nemá zmysel, nie v krajine, ktoré sa bez boja vzdá takého vydavateľa, akým je Bagala. Pretože vina leží na nás. Ten ,štát' a tá ,vláda', ktoré si tak často berieme do úst, to sme si sami vytvorili, sami zvolili. Zmysel národnej kultúry či dokonca kultúry ako takej tu obhajovať nemienim. Plne súhlasím s Barthesom: „Jakákoli výhrada vůči kultuře je ve skutečnosti teroristickým postojem.“ Čo sa týka názoru, že spisovatelia by si knihy mali vydávať vlastným nákladom, aby si takto dvakrát rozmysleli, či vôbec vydávať budú, s tým by sme tiež ďaleko nedošli, keďže publikovanie by si potom mohli dovoliť práve takí ľudia ako Mojsejovci, Táňa Vasilková-Keleová, prípadne prezident.
Je smutné, ak sa toľkí ľudia ešte môžu tešiť z pádu jedného vydavateľstva, na druhej strane, ako už bolo povedané, taký ,rozum' blogové dohováranie neosvieti. „Když se veřejné mínění pomate, mohou je vyléčit jen události a čas.“
Poslať mailom
