Sekcia výtvarno > rozhovory

Tvorím to čo mi napadne, to čo vidím. Niekedy to vyzerá že je to zlé, že moja tvorby vyžaruje zlo. To však nie je pravda. Tvorím zo života, rozprávam sa s ľuďmi, chodím po meste, vidím čo sa deje...To je moja inšpirácia. Sú to teda hlavne ľudia.

Úplne absurdné veci... Človek by chcel robiť niečo iné ako iní. Moja tvorba je figurálna. Inšpiráciou sú mi dosť často dievčatá a ženy. Občas sa stáva, že mi ľudia vyčítajú, že to vyzerá, akoby som nenávidel ženy. Môj názor je, nech si každý hovorí, čo chce. Pociťujem akúsi pohodu, že sa nemusím dať cenzurovať, alebo kontrolovať. Samozrejme, mám isté problémy a nemám toľko otvorených možností, aby som mohol kdekoľvek vystavovať, alebo všetci by moje veci kupovali do svojich obývačiek, alebo bytov. Mne to však nevadí, som ovplyvnený undergroundovými vecami, čítal som knižky a počúvam takú hudbu, čím sa nechávam tiež inšpirovať.

Lebo ich nezobrazujem, tak ako ich zobrazujú iní slovenskí lyrickí umelci. Nie je to romantické a milé... Ja vidím na týchto veciach aj negatívne veci. Aj čo sa týka sexu a všetko čo sa mi stáva. Ovplyvňuje ma to. Keď napríklad vzťah s dievčinou krachne na tom, že nie som „ v balíku“, nie som úspešný, alebo z dobrej rodiny, nemám auto, atď... Dievčatá z Bratislavy sú bohužiaľ úplne iné než ženy z iných miest.

Stávajú sa situácie, keď sa to zvrhne na niečo, čo absolútne nepredpokladám. Mal som skúsenosti s dievčinou, ktorá bola ešte veľmi mladá a tvrdila, že to ešte nikdy nerobila. Keď som jej to chcel urobiť milo a s predohrou, ona na mňa fľochla: “Daj mi to tam, veď to chceš!“ Vtedy to pre mňa skončilo. Niekedy to nie je milé, ale kruté. To sú tie negatívne veci, ktoré sa ma dotknú. Je to iba o sexe, akoby o športe...

Ľudia si veľakrát myslia, že mám ťažký život, že ma rodičia bili, alebo prežívam životné traumy. Bol som však, naopak, šťastné dieťa, rozmaznávali ma. Moji rodičia nie sú bohatí, ani nikdy neboli, čiže v rámci normy. Nemám problém vo vlastnom živote, mne sa len zdá, že veľa vecí okolo nie je v poriadku, tým pádom moje diela sú obrazom toho.

Zistil som, že ľudí netreba vôbec poučovať. Tým pádom je to možno aj zaujímavejšie, že je to také absurdné a úchylné...

Od malička som bol nadané dieťa a chodil som na ĽŠU. Začali ma rodičia dosť nútiť, čo ma nebavilo, najmä ukazovať vysvedčenie... Keď som končil školu, nevedel som, čo budem robiť, moja jediná záľuba bola priateľka a futbalová lopta. Stále som maľoval. Keď som končil gymnázium, bola revolúcia a na školu sa dalo dostať. Keďže som mal vzťah k umeniu, skúsil som to na architektúru. Zrazu som zistil, že to nie je to pravé čo chcem. Že to nie je o nejakej slobodnej tvorbe, ale o tom, čo sa dá robiť, lebo nejaký investor bude mať záujem. Skončil som to predčasne a skúšal som sa dostať na VŠVU. Na tretíkrát ma prijali a mal som z toho radosť. Po škole som zistil, že to nie je tak ako sa zdalo, že tí umelci niekedy až tak prostituujú, keď sa chcú uplatniť. To je v poriadku, ale v škole som zachytil slobodnú atmosféru, boli tam mnohí zaujímaví ľudia, ako napríklad Popovič. Tých šesť rokov bolo o slobodnej tvorbe. V jednom semestri sa však zdalo, že ma vyhodia z politických dôvodov pre moje práce, kvôli politickým a protináboženským motívom. To som však prežil.
Kedysi som robil tvrdšie motívy, ale akosi som zmäkol, som aj kľudnejší a nemám už také výhrady voči ľuďom, ktorých stretávam a svetu. Ale ja sa vrátim určite ku svojej pôvodnej tvorbe.

Keď som sa hlásil na školu, robil som milé, romantické veci, pekné dievčatká, ale nepáčilo sa to nikomu. Neprijímali ma . Začal som robiť veci iné, možno aj ako následok nenávisti... Keď som sa po tretí rok hlásil na školu, tak ma prijali aj s mojou tvorbou..

Niekedy áno, najmä ak mi na človeku záleží. Či si však nejaké dievča pomyslí o mne niečo negatívne...

Zoberiem to čo príde.